Je lepšie raz vidieť ako storáz počuť, či napísať ;-), ale skúsime to: základné pravidlo je jednoduché:
Čím má záhonová ruža väčší kvet, tým viac treba rezať.
Z výhonov môžu zostať pri zemi len jedno alebo dve očká.
Keď sú zdravé, pre ďalší život ruže to stačí.
Ruže s drobnými kvetmi skracujeme len málo.
Ťahavým ružiam odstraňujeme len koncové rozvetvené kvety z minulého roku.
Občas potom môžeme ružu omladiť, keď tesne nad zemou vyrežeme celý starý výhon.
Je vôbec rez potrebný? Veď predsa vo voľnej prírode nikto ruže nereže...
Dnešné šľachtené ruže sa podstatne líšia od svojich predkov. Ak by sme sa im nevenovali a nestrihali ich, spočiatku by rástli do výšky i kvitli.
Potom by sa však stali priveľmi hustými, zoschnutými, plné chorôb, škodcov.
Vetvy by jedna za druhou vysychali a vymŕzali.
Napokon by asi zo zeme prerástla podnož a celá ruža by nám zdivela.
Nové výhony sa stanú tenšími, listy majú svetlozelenú farbu, sú mäkké, nelesklé.
Ruža vyrastie nápadne vysoko a zakvitá prázdnymi kvetmi podobnými svetlej šípkovej ruži.
Okamžite keď takéto čosi zbadáme, musíme odlišné výhony odstrániť a to až pod povrchom pôdy.
Každá ruža môže zdivieť, aj keď je očkovaná, pretože sa skladá z dvoch jedincov. Nad zemou je ušľachtilá časť, od koreňového krčku nižšie je ukrytá podnož.
Je očkovanie teda nutné, keď prináša riziko zdivenia?
Spočiatku boli niektoré odrody v stredoeurópskych klimatických podmienkach chúlostivé a odolná podnož im
zaisťovala dobrú výživu. Všetky ruže sa však neočkujú – napríklad miniatúrne sa režú, botanické druhy sa množia
výsevom.
Ruže sa tvorbou šípok, s výnimkou sadových a botanických, oslabujú.
Preto ak kvety neskončia vo váze, ihneď ich po odkvitnutí odstrihneme. Nielen kvet, ale ešte aj jeden až dva listy
pod ním. Len tak ruži umožníme, aby jej vyrašili silné nové výhony, ktoré čoskoro ukážu nové puky.