Približne tisíc druhov rodu Ficus rastie v trópoch Indie, juhovýchodnej Ázie, Indonézie, Afriky a Austrálie. Sú to mohutné stromy, ktorých vzdušné korene premenené na kmene môžu niekedy tvoriť celý les. Týmto stálezeleným rastlinám, z ktorých niektoré sa pestujú v interiéroch, hovoríme fikusy.

Najznámejší je s veľkými, pozdĺžnymi, lesklými a kožovitými listami Ficus elastica kaučukodárny (nejde však o kaučukovník). Menšie, špicatovajcovité listy a často viac kmeňov s previsnutými vetvami, sú typické pre F. benjamina. Obrovské kožovité listy má F. lyrata, naozaj v tvare lýry. Najnovšie je teraz pestovaný F. maclelandii (syn. F. binnendijkii), ktorý poznáte podľa dlhých, úzkych kopinatých, previslých listov. Stručný výpočet bežných izbových fikusov by potom mohla uzavrieť popínavá liana s malými vajčitými listami – F. pumila (syn. F. stipulata).

Len jeden druh je opadavý, len ten sa slovensky volá figovník a dáva ovocie známe po celom svete. Ficus carica pochádza z najväčšej pravdepodobnosti z Malej Ázie. V Mezopotámii ho pestovali približne pred 5 000 rokmi. Postupne sa šíril Stredozemím na západ, ale dostal sa aj do Indie a nakoniec i Číny, Austrálie a Ameriky. Vďaka svojej vitalite rastie na mnohých miestach vo voľnej prírode.

Figový list má 3 až 5 lalokov s rôzne hlbokými zárezmi, je sýtozelený a dosť drsný. Pozoruhodné sú „kvety”. Figovník na prvý pohľad totiž vôbec nekvitne a v úžlabí listov sa jednotlivo hneď tvoria malé figy. Zjednodušene môžeme povedať, že figa je vlastne zdužinatelé kvetné lôžko (sykonium) s veľkým počtom drobných nahlučených kvetov a neskôr semienkami vnútri. Zhora je opeľovací otvor. Rastliny sú dvojdomé, čiže jedinci oddeleného pohlavia. Na samčích kríkoch rastú len nejedlé kaprifigy (kozie figy). Dovnútra malých fíg na samičích rastlinách prenáša peľ jeden druh osičky. Ker kaprifíg stačí na opelenie 20 až 25 samičích figovníkov. Všetko je ďalej komplikované v subtrópoch až tromi zbermi fíg do roka, vývojom vajíčok osičiek a ich prezimovanie vnútri kaprifíg.

Keďže u nás nežije opeľujúca osička, je dôležitá existencia kultivarov, ktorých neopelené figy neopadávajú, ale ďalej rastú. Ide o adriatickú skupinu, ktorú jedinú môžeme u nás pestovať, aby sme ochutnali vlastné figy. Množíme teda vegetatívne len samičie rastliny. Ak si však kúpite sušené plody, ide o opeľované a väčšie figy skupiny smyrenskej, často dovážené priamo naozaj zo Smyrny v Turecku.

Spoločným znakom rodu Ficus je vylučovaie mlieka. Mlieko vylučujú i nezrelé plody, ktoré môžu spôsobiť žalúdočné problémy. Zrelé figy hruštičkovitého tvaru podľa odrody zožltnú, zhnednú alebo až sfialovejú, čo je v zelenom lístí ihneď viditeľné. Dorastajú 3 až 6 cm, dužina je bledá až tmavočervená. Zrelá figa vydrží na konári len veľmi krátku dobu, potom odpadne a podľahne skaze, kým ju ešte predtým nenapadnú včely a osy. Po odtrhnutí je nutné skonzumovať figu do dvoch dní. I v krajinách, kde sú figy bežným ovocím, ich preto málokedy vidíme na trhu čerstvé. Obsahujú 20 až 26 % cukru (po usušení 60 až 75 %) a spoločne s ďatlami odpradávna energeticky zaisťovali obyvatelstvo najmä v severnej Afrike.

Avšak, i keď figovník nebude mať každoročně zrelé plody (a ako už vieme „nekvitne”) stojí za to ho pestovať ako dekoratívnu rastlinu s nápadnými listami. Podľa možností zvolíme niektorý z postupov.